Šachovnica - III.Kapitola

Šach je veľmi zvláštna hra, ktorú vie oceniť len veľmi málo ľudí. Na prvý pohľad nie je ničím zaujímavá. Žiadne vzrušenie, žiadne emócie, žiaden zápas telo na telo, žiadna krása. Pokiaľ šach nepochopíte, nezanechá vo vás žiaden dojem. Dívať s na tie podoprené, rozmýšľajúce tváre, ktoré pomaly ťahajú figúrky podľa istých pravidiel sa môže zdať naozaj veľmi ubíjajúce.

Pokiaľ samozrejme nepoznáte filozofiu tejto zvláštnej hry a nedokážete vidieť hlbšie než očami.

Ak sa to však naučíte stane sa pre vás každá partia šachu akýmsi zvláštnym, nevšedným, ba priam až magickým zážitkom. Odhalí vám vášho súpera, dovolí vám nazrieť do jeho vnútru, ukáže vám jeho myseľ tak dobre, akoby ste v nej dokázali čítať (hoci nikto netvrdí, že sa to nedá aj oveľa rýchlejším spôsobom, čítaním myšlienok.). Zistíte aký je váš súper dobrý v stratégii, logickom myslení, koncentrácii a koľko krokov dopredu vie myslieť.

Lucius Malfoy si bol toho vedomý. Pokiaľ ho zaujímala niekoho myseľ a nevedel ako má zistiť, čo skrýva, požiadal daného človeka aby si s ním zahral partiu šachu. Po nej sa mu totiž povaha daného jedinca určovala s oveľa väčšou presnosťou. Vedel tiež, že tieto vlastnosti mohol pokojne prezentovať ako svoje silné stránky, ktoré rokmi hraním vybičoval až k takmer úplnej dokonalosti. Nepoznal človeka, ktorí by sa mu v týchto vlastnostiach vyrovnal, prípadne ho v nich predstihol. Začal dokonca pochybovať o jeho existencii, čo bola iste škoda, pretože ten zvláštny chlapec sediaci na druhom konci stola bol na tom rovnako.

Severusa začínal šach nudiť. Odkedy prvý krát porazil svojho otca, nenašiel protivníka, ktorý by sa mu aspoň vyrovnal. A v ničom inom ako v zlepšovaní svojich schopností zmysel šachu nevidel. Nikdy totiž nebol estét, nedokázal plne precítiť krásu ničoho vrátane šachu. Luciusovu požiadavku však odmietnuť nedokázal už len preto, že bolo načase aby tomu namyslenému, arogantnému chlapovi niekto zrazil hrebienok. A samozrejme, hoci nechápal ako, tomu človeku sa vždy podarilo vyprovokovať ho.

Po pár začiatočných ťahoch sa obaja ponorili do hry natoľko, že prestali vnímať celý svet. Jediným bodom sa pre nich stal ten kúsok dreva, po ktorom sa figúrky pohybovali s takou ráznou eleganciou až sa chvíľkami mohlo zdať, že každá z nich je plnohodnotná žijúca bytosť.

Hra bola rýchla, bezohľadné útoky sa stretávali s tvrdou obranou. Sily obidvoch chlapcov boli vyrovnané, straty boli približne rovnaké na obidvoch stranách, takže ešte pár sekúnd pred koncom sa nedalo určiť, kto vyhrá. Všetko sa to však zmenilo, keď sa Lucius unáhlil a vyhodil svojou kráľovnou čierneho strelca, čím ponechal svojho kráľa bez ochrany. Nebol by to Severus pokiaľ by z chyby súpera nedokázal vyťažiť maximum, o dva ťahy neskôr sa mu totiž podarilo vyhodiť bieleho kráľa.

Čierne oči sa zaborili do sivých, ktoré sršali nenávisťou. Lucius totiž nič nenávidel viac ako prehru.

„Čo tak rozdať si to ešte raz?“ spýtal sa provokatívne. Svoje dlhé štíhle prsty s dokonale pestovanými nechtami posúval pomaly po šachovnici, hladil jej dokonale opracované drevo.

Severus mykol plecami.

„Pokiaľ máš záujem znova prehrať, môžeme si to zajtra pokojne zopakovať.“

Luciua sa duto zasmial, pováľal figúrku čierneho kráľa v rukách a pokojne povedal : „Nie, Severus. Nabudúce pôjde k zemi on.“

***
„Vážne to povedal?“ spýtal sa Severus, keď asi o hodinu sedel s Lily v knižnici a spolu sa bavili o politike.
„Samozrejme. A potom všetkých ubezpečil, že sa nič nedeje. Ministerstvo vraj má všetko pod kontrolou.“
„Ako vždy.“ Odvetil Severus.
„Ako vždy.“ Odvetila Lily. „A potom, keď zase začnú tie zmiznutia , budú sa to snažiť ututlať a stavím sa, že ich vyhlásia sa sériu nešťastných nehôd.“
„Nechápem, ako môžu byť čarodejníci takí hlúpi a tolerovať to. Ľudský primitivizmus ma asi nikdy neprestane udivovať.“ Povzdychol si Severus.
„Ale Severus, hovoríš o ľuďoch tak, ako by si ty sám nebol človekom.“ Pousmiala sa Lily.
„Ale Lily, veď ja ani nie som. Hovoril som ti predsa, že som upír.“ Povedal a položil jej ruku na jej bledý krk.
Zasmiala sa.
„Iste, prepáč zabudla som na to.“ Pousmiala sa rusalka a jemne pohladila tie krásne, štíhle prsty.

***
Lucius nenávidel prehru. Cítil sa po nej nahnevane a agresívne. Potreboval si prečistiť hlavu, či už pohybovou činnosťou, alebo ponížením človeka, ktorému na ňom záležalo, pretože tých (a Lucius to vedel najlepšie) dokázal ponížiť najviac.
V tomto ohľade sa najlepšia ukázala činnosť, ktorú Lucius praktizoval práve v tejto chvíli v komnate najvyššej potreby. Tvrdé, bezcitné prirážanie bokmi k bokom svojej momentálnej priateľky, zozadu, v tej najponižujúcejšej polohe akej si momentálne dokázal predstaviť.
Malfoyovi pomáhal sadizmus zbaviť sa negatívnych myšlienok a znova nadobudnúť pocit vlastnej veľkosti. A keď dosiahol, čo chcel a telo jeho partnerky sa zvalilo v kŕčoch na posteľ, vstal, obliekol si nohavice a bez jediného slova opustil miestnosť.
Cítil sa ako znovuzrodený a pomaly sa začínal tešiť na to, že raz podobným spôsobom poníži a zdeformuje Severusa. Teda vlastne len jedinú časť jeho tela. Jeho dušu.